Zvyk na oslavu letného slnovratu

.
Zvyk na oslavu letného slnovratu, ktorý je známy a rozšírený aj na Slovensku „Jánske ohne“ má svoj pôvod v indoeurópskej mytológii Starých Slovanov. V minulosti bol každý slnovrat chápaný za začiatok nového obdobia vhodný na regeneráciu síl pre prírodu i človeka. Veď na Jána majú najväčšiu moc všetky živly – zem, voda i oheň. Ohňu sa pripisovala magicko-očistná funkcia. Ľudia v minulosti verili, že byliny nájdené v túto magickú noc, majú ozdravujúce účinky. Korene týchto zvykov siahajú až do predkresťanských časov a tento deň keď má meniny Ján sa považuje za deň narodenia Jána Krstiteľa, ktorý bol považovaný za patróna pastierov, remenárov a kožušníkov. Pastieri tento sviatok považovali zo svoj a oslavovali ho ohňami a bohatou hostinou. U nás v bol tento zvyk v rôznych podobách. Niekde ho dievky spievali, mládenci spolu s nimi ohne preskakovali, spoločne sa bavili, inde ohne iba pálili… Sviatok svätého Jána znamenal vyvrcholenie leta a dobu letného slnovratu. Starí ľudia hovorili, že „zeliny na Jána zbierané veľkú moc majú.“
.
.
Ešte dvoma týždni pred Jánom na každučký večer vychodia dievčence za dedinu na príhodný kopec lebo na stráňu; tu posadajú si na zem do radu aľbo do polkola a vyspevujú až pozde do noci zvláštne „svätojánske piesne“. Z obdeľač slýcham jich dosť často, ale priblížiť sa k spevokolu najmä už teraz nevoľno mi; bo pred svedkom „po pansky“ odeným umľkly by dievčence. A nádobno by bolo načúvaním len v samú túto dobu sosbierať jich; bo mnohé z nich práve len na tento čas spievané bývajú a vyvábiť piesničku určitej doby iným časom z úst dievčeniec ťažko, temer nemožno je; tak prísne zachovávajú i spev i mlčanie. Nápevy (melodie) svatojanských pesničiek sú ťahavé, hlasnozvučné, zádumčivé trocha; ale vždy slávnostného ducha nadšenia vyjavujúce. Tým viac ľutujem, že nemožno mi bolo sosbierať jich a snažne odporúčam to mladším. V Kollárových Zpievankách D. I. str. 16 a 17 podané znejú v samý predvečer Jana kolo vatry a tieto dvatýždňové pred Jánom iné sú, slávnostne predzvestujúce „bude Jána bude“
V predvečer sv. Jána (23. lipeň) schodí sa mládež i starež na voľnom priestranstve za dedinou a tu vatria oheň čím najvýš plápolajúci. Dievčence spievajú, šuhajci žartujú a preskakujú plameň; starší s obľubou a veselosťou čudujú sa na všetko. — Mesto Brezno býva v tento večer z čtýr strán sveta otočeno ohňom, veselým pokrikom a slávnostným spevom: od východu nad Dolinkou čiže na Kiepke a Klepuši, od západu na Viselniciach, od juhu nad Oplzlým, od severu na Dúbravke shromaždená je mládež. Šuhajci sbierali a odkladali hádam po celý rok staré brezové metly, nakresali fakly a doniesli sebou aj iné ľahko horiace látky; tie tuná rozpaľujú a rozpálenými všelijak ponad hlavy i kol seba krúťac, točiac, sem i tam pobehujú. Dievčence sedia a spievajú. Toto je tak rečené „Vajanuo“.
Keď spevy umĺkly, vatry a faklice dohorely, alebo aj pri jejich poslednom poblesku trhajú si dievčence po poli všelijaké zeliny. Ešte za dňa ony si to prezrely, kdeby aj po tme domatať mohly: materinú dúšku, bobovník, hrdú barku, repík, čistec, lobôdku, mätu (kratú), bez, vrbinu aj iné. Na tých zelinách spia v túto noc, aby prisnilo sa jim o budúcom ženichovi a chovajú tie zeliny v posteliach až do zimy, kde jich potom dávajú rezať do sečky pre statok. — Lež ešte prv ako išly na Vajanô, čarovaly: táto uvila veniec z rozličného kvieťa a pustila dolu vodou: v ktorú stranu veniec plával lebo zastavil sa, v tú stranu býva jej budúci ženich; tamtá zaniesla kus chleba na plotný kôl: ak zkape (vtáča ho zje) do rána, vydá sa dievčä ešte v ten rok, ináč nie; tretia vykrojila try jamky do zeme na zelenej pažiti, do jednej položila pod vykrojenú pažiť kúsok chleba, do druhej peniaz, do tretej nič: ráno výkrojky odkryje a jestli vliezol červíček na noc ku chlebu, vydá sa za rolníka, jestli k peňazu, za boháča, jestli do prázdnej jamky, nevydá sa. — Gazdinky ale posípajú ľanové a konopné hrady popolom: aby maly veľké ľany a konope.
.
Literatúra : Michal Chrastek Hry obyčaje a povery
Maľba na skle H. Bakaljarová
.