Kultura Vinča, také nazývaná kultura Turdaș případně kultura Turdaș-Vinča je neolitická archeologická kultura ve střední a jihovýchodní Evropě z období 5 700 až 4 500 př. n. l.

Je pojmenována podle hlavního naleziště Vinča-Belo Brdo, velkého sídelního telu na předměstí Bělehradu, objeveného srbským archeologem Milojem Vasićem v roce 1908. Je to pozůstatek pravěké společnosti, charakterizované určitým způsobem osídlení a rituálním chováním. Pěstební technologie, prvně zavedené v této oblasti v období 6 400 – 5 100 př. n. l., byla kulturou Vinča dále rozvinuta, což vyvolalo nárůst obyvatelstva a vytvoření jednoho z největších osídlení v prehistorické Evropě. Toto obyvatelstvo udržovalo vysoký stupeň jednotnosti dálkovou směnou rituálních předmětů, ale patrně nebylo politicky sjednocené. Poznávací značkou jsou různé styly zoomorfních a antropomorfních sošek, ale také znaky Vinča, které někteří považují za ranou formu prapísma. Ačkoliv nepatří do tradičně pojímaného období doby měděné, kultura Vinča poskytuje první známé příklady měděné metalurgie. Předměty vinčanské kultury byly nalezeny v šachtách pravěkého měděného dolu Rudna Glava v Srbsku.

zdroj: https://cs.wikipedia.org/wiki/Kultura_Vin%C4%8Da

Kultura Vinča

Kultura Vinča (5700 – 4500 př. n. l.) představuje významnou neolitickou kulturu jihovýchodní Evropy, pojmenovanou podle eponymního naleziště Vinča-Belo Brdo poblíž Bělehradu. Její rozsáhlé osídlení pokrývalo území dnešního Srbska, částečně Rumunska, Bulharska, Makedonie, Řecka a Maďarska.

Keramika

Vinčanská keramika patří k nejvýraznějším projevům této kultury. Vyznačuje se vysokou technickou a estetickou úrovní. Hlavní charakteristikou je jemná, dobře vypálená hlína s tmavým, leštěným povrchem. Typické jsou dvojuché nádoby, mísy na nožkách a různé druhy zásobnic. Keramika byla zdobena především rytými geometrickými vzory, spirálami, meandry a šrafováním. Významný je také výskyt antropomorfních a zoomorfních motivů, které svědčí o bohatém symbolickém světě Vinčanů.

Stavebnictví

Vinčanská sídliště se vyznačovala relativně složitou organizací. Domy byly budovány z vepřovic, dřeva a proutí, často s kamennými základy. Typické jsou obdélníkové domy s jednou nebo dvěma místnostmi, uspořádané do řad nebo kolem centrálního náměstí. V některých případech byly domy dvoupodlažní, což svědčí o rozvinutých stavebních technikách. Na některých lokalitách byly identifikovány specializované dílny pro výrobu keramiky, nástrojů a dalších předmětů.

Další aspekty kultury

Kromě keramiky a stavebnictví se kultura Vinča vyznačovala i dalšími významnými rysy. Rozvinuté bylo zemědělství, zejména pěstování obilí a luštěnin, a chov domácích zvířat. Vinčané vyráběli také kamenné a kostěné nástroje, šperky z mušlí a mědi a figurky z pálené hlíny.

Zvláštní pozornost si zaslouží tzv. vinčanské znaky, které se nacházejí na keramice, figurkách a dalších předmětech. Ačkoli jejich přesný význam zůstává nejasný, někteří badatelé je považují za ranou formu písma.

Závěr

Kultura Vinča představuje důležitou kapitolu v dějinách neolitu jihovýchodní Evropy. Její vyspělá keramika, organizovaná sídliště a bohatý symbolický svět svědčí o vysoké úrovni společenské a kulturní organizace. Přestože mnoho otázek zůstává nezodpovězeno, výzkum kultury Vinča nadále přináší nové poznatky o životě našich předků v době neolitu.

Zdroje:

Chapman, John. 1981. The Vinča Culture of South-East Europe: Studies in Chronology, Economy and Society (2 vols). BAR International Series 117. Oxford: British Archaeological Reports.
Gimbutas, Marija. 1974. The Gods and Goddesses of Old Europe: 7000 to 3500 BC. Myths, Legends and Cult Images. London: Thames and Hudson.
Tasić, Nikola. 2005. Vinča – praistorijsko naselje. Beograd: Arheološki institut.

Otázka původu a jazykové příslušnosti kultury Vinča je stále předmětem debat a výzkumu. V současné době neexistuje jednoznačný konsenzus o tom, zda byla kultura Vinča indoevropská. Někteří badatelé se domnívají, že Vinča mohla být předindoevropská, zatímco jiní navrhují možnou indoevropskou souvislost.

Co se týče vztahu kultury Vinča k České republice, Moravě a Slovensku, existují důkazy o kulturních kontaktech a vlivu Vinča v těchto oblastech. Například některé keramické styly a motivy nalezené na Moravě a Slovensku vykazují podobnosti s vinčanskou keramikou. To naznačuje, že mezi těmito kulturami existovala určitá forma interakce, ať už prostřednictvím obchodu, migrace nebo kulturní výměny.

Je však důležité poznamenat, že kultura Vinča nepředstavuje přímého předka kultur, které se později vyvinuly na území České republiky, Moravy a Slovenska. Tyto oblasti byly v průběhu času osídleny různými skupinami s různými kulturními tradicemi.

sepsal AI Gemini

Mystérium vinčianskeho scriptu: Počiatky neolitického písomníctva?

: Tabuľky z Tărtărie (podľa J.Kruka)

Kultúra Vinča, alebo tiež Vinča-Turdaş patrí medzi najvýznamnejšie archeologické kultúry na Balkáne. Kultúra, ktorá sa rozvíjala v období rokov 5500-4200 BC, dosiahla vysokú ekonomickú a organizačnú úroveň, okrem iného aj vďaka introdukcii technológie spracovania medi, ktorá sa z Balkánu rozšírila aj do oblasti Karpatskej kotliny. Jedným z najtajomnejších odkazov tejto dunajskej civilizácie zostáva dodnes tzv. vinčianske scriptum, ktoré je dlhodobo diskutované ako možné najstaršie piktografické písmo na svete.

V roku 1961 rumunský archeológ Nicolae Vlassa skúmal polykultúrne tellové sídlisko v lokalite Tărtăria (nedaľeko obce Turdaş), situovanej v sedmohradskom regióne Alba. Neveľký oválny pahorok s rozmermi asi 230 x 100 m sa rozkladá v bažinatom prostredí povodia rieky Mureș, na vyvýšenej terase s plochou asi 3 ha. Nálezisko skúmal už v 40. rokoch 20. storočia Kurt Horedt, pričom tu zachytil sekvenciu viacerých kultúr ako Vinča, Baden, Kostolac, Petreşti a Starčevo-Çris. N.Vlassa s cieľom precizovať stratigrafiu uskutočnil potom revízny výskum, pričom z vrstvy vinčianskej kultúry získal bohaté archeologické nálezy vrátane hlinených idolov, kamenných nástrojov, príveskov z mušlí a množstva keramiky. Spomedzi artefaktov sa úplne vynímali tri hlinené tabuľky, dve boli kvadratického tvaru a jedna tabuľka mala podobu kruhu s otvorom v hornej časti.

Nálezy pochádzali zrejme z kultovej jamy, pretože sa v nej spolu s amuletmi našli na dne aj ľudské kosti asi 35-40 ročného jedinca (neskôr bolo zistené že sa jedná o ženu). Zaujímavé bolo, že uložená žena trpela degeneratívnym ochorením kostí a kostnou tuberkulózou. Okrem kostí obsahoval objekt aj tri fragmenty antropomorfných idolov, dva falické hlinené maskovité predmety, alabastrovú figúrku, spondylový náramok, hlinený amulet v tvare býčích rohov a pohár na nôžke.

Už samotné nálezové okolnosti naznačovali, že hlinené tablety mohli slúžiť ako zariadenie pre ukladanie magicko-náboženských a mýtických vedomosti prostredníctvom znakov a symbolov. Práve zobrazenia na troch tabuľkách vyvolávali najväčšiu senzáciu, pretože veľmi pripomínali sumerské písmo z obdobia Jemdet Nasr (cca 3100-2900 BC), čo viedlo k úvahám o možnom neolitickom pôvode písma v juhovýchodnej Európe.

Detailnou analýzou tabletov bolo na nich identifikovaných viacero symbolov, ako postava sediaca na tróne, strom Života, stádo kôz, mesiac, ženský cyklus, symbol gravidity, luk so šípmi, oltár s obetným ohňom, astrálne symboly, bukránium, pohár a pod. Celý kontext „Milady z Tărtărie“, ako bol nález poeticky pomenovaný, bol podrobený kritike popredných európskych archeológov. Polemiky vyvoláva najmä interpretácia jednotlivých symbolov ako piktogramov náležiacich k literárnemu systému, ktorý podľa datovania kultúry Vinča by musel byť podstatne starší ako najstaršie známe písma Starého sveta.

Prasleny s výzdobou z Tărtărie

Podľa tradičných poznatkov sa pripisuje invencia písma ako takého mezopotámskej civilizácii Sumerov a kladie sa do záveru 4. tisícročia BC. Ako prvé vzniklo okolo roku 3150 BC piktografické písmo, neskôr okolo r. 2700 BC z neho vzniklo písmo klinové. Egyptské hieroglyfy sa datujú niekde k roku 3300 BC, proto-Elamitské písmo spadá k 3050 BC a napokon indické písmo sa datuje ku roku 2600 BC. Samozrejme, existuje aj prozaickejšie vysvetlenie – že hlinené tabuľky sú intrúziou z mladšieho obdobia. Avšak, tri drobné amulety z nepálenej hliny z piktografickými značkami z Tărtărie nie sú v JV Európe ojedinelé.

Tabuľka z Uruku. Kultúra Jemdet Nasr.

Za účelom dokumentácie podobných nálezov vznikla pod vedením talianskeho archeológa a vedeckého pracovníka Inštitútu Archeomytológie v americkom Sebastopole, databáza všetkých podobných archeologických nálezov – DATDAS – „Databank for the Danube script“. V súčasnosti je tak evidovaných 818 nálezov s celkovo 4408 zaznamenanými znakmi, ktoré pochádzajú prakticky z celej JV Európy, Karpatskej kotliny a Ukrajiny, ale tiež Rakúska a Slovinska a tvoria kontemplatívny základ tzv. „Dunajskej civilizácie“.

Mapka rozšírenia tzv. podunajského písma

Táto terminológia je istým koherentným termínom, ktorý vychádza z úlohy rieky Dunaj a jej prítokov v procese vytvárania inštitucionálnych, ekonomických a sociálnych sietí vyspelých kultúrnych komplexov a skupín, ktoré sa formovali na tomto území v období mladého neolitu a eneolitu (cca 5500-3500 BC). Ich konvergentným prvkom bola vyspelá agrárna ekonomika, urbanizmus, revolúcia v produkcii farebných kovov, transregionálny diaľkový obchod, tvorba špecializovaných artefaktov zahŕňajúca symboly spoločenského postavenia, komplexný systém viery, unifikované náboženské predstavy a ich prejavy (predovšetkým dobytok a baran ako vedúce symboly) a napokon systémy komunikácie prostredníctvom symbolov a znakov, ktorých súčasťou je technológia tvorby a používania „protopísma“.

Hlinený tanier z Gradešnice

Asi 80% podiel všetkých prípadov pochádza z užšieho regiónu Rumunska, Srbska, a Bulharska. Práve Bulharsko je ďalšou dôležitou oblasťou výskytu elementov „Podunajského písma“ (podľa M.Gimbutas tiež „staré európske písmo“), s kľúčovou lokalitou Gradešnica, ktorá sa nachádza v SZ Bulharsku. V 70.rokoch 20. storočia tu na rozsiahlom neolitickom sídlisku pri meste Vraza objavili archeológovia hlinenú tabuľku, resp. tanier, na ktorom boli vyryté meandrovité symboly rozdelené do štyroch horizontálnych registrov. V dobe objavu vyvolal nález doslova senzáciu a písalo sa o ňom ako o prvom písomnom zázname v histórii ľudstva.

„Písmo z Dispilio“ v porovnaní s minojským Linear A (vpravo dole).

Podľa M.Merliniho ikonické symboly, ktoré štylizovane znázorňujú „gravidný“ Mesiac a okolité súhvezdie, teda lunárny kotúč a jeho štyri základné cykly. Uvedený nález nie je ojedinelý a komplex znakov „dunajského písma“ sa najmä v období kultúry Gradešnica-Slatino v podobe bohatej ornamentácie vyskytuje na rôznych nosičoch, ako sú amfory, misy na vysokej nohe a pod. Zrejme odtiaľto, pozdĺž povodia rieky Struma sa tento komunikačný (písomný?) systém rozšíril aj do severného Grécka. Tu je dôležitá lokalita Dispilio v Macedónsku – (cca 5260 BC), kde sa na nálezoch zistili rôzne symboly a značky, z ktorých minimálne polovica zodpovedá inventáru „dunajského písma“. Závažný je pritom aj fakt, že tieto značky sú veľmi podobné mladšiemu minojskému lineárnemu písmu A z obdobia záveru 3. tisícročia BC).

Supska. Neolitická plastika so znakmi podobnými latinke.

Je prinajmenšom zarážajúce, že rôzne meandre, kríže, cik-caky, vlnovky, špirály, koncentrické obrazce, či svastika sú veľmi časté nielen na plastikách, nádobách, ale aj na modeloch svätyní na Balkáne, ako aj v inventári rozsiahleho komplexu Cucuteni-Tripolje, rozšíreného v Rumusku a na Ukrajine. To napovedá, že rôzne obrazce a značky aplikované na rôznych druhoch artefaktov, nemusia mať rozpoznateľný špecifický význam, ale môžu súvisieť s rituálnou aktivitou a odkazmi na kultové a magické účely, vrátane božských prejavov a intervencií za účelom adorácií. Nemusia tak vyjadrovať nevyhnutne „literárny“ odkaz, ale môžu slúžiť na odovzdávanie určitých štruktúrovaných informácií. Nálezový kontext nezvyčajných predmetov spomínanej „dámy z Tărtărie“ poukazuje na možnosť, že v jame bola pochovaná šamanka, čo tiež podporuje jej zdravotný stav. V pravekých populáciách sa veľmi často vyskytujú rôzne deformity na kostrách pochovaných jedincov, ktoré sú považované za pohreby šamanov, resp. tzv. rituálnych špecialistov.

Základné znaky „neolitického písma“ podľa Vajsova a Todorovej.

Medzi iné, rovnako pozoruhodné nálezy, patrí napr. hlinená lyžica nájdená v roku 1981 v Kisunyom-Nádas v Maďarsku, ktorá spadá do stupňa Lengyel II. – včasná kultúra Lasinja (pol. 5. tisícročia BC). Na jej obrube je evidentne rozpoznateľných niekoľko sémiotických značiek v podobe lineárnych obrazcov a X. Lyžica je väčšia ako ostatné a vyryté obrazce zodpovedajú náplni „Podunajského scriptu“. Iný nález z lokality Supska (Srbsko) predstavuje neolitická plastika s vyrytými znakmi nezvyčajne podobnými latinskej alfabete.

: Nálezy so značkami z Veľkej Lomnice

Z územia Slovenska pochádza tiež niekoľko zaujímavých archeologických nálezov, ktoré vykazujú spomínané „tajomné značky“. Často sa vyskytujúci znak „X“ sa objavil na praslene a dne jednej nádoby na výšinnom sídlisku „Burchbrich“ vo Veľkej Lomnici. Do rovnakého obdobia spadá aj tajuplný fragment hlineného modelu sekeromlatu zo Stránskej, poloha Mogyorós, ktorý bol zdobený krátkymi líniami a cik-cakovitým vzorom. Vzhľadom na to, že obidva nálezy pochádzajú z výšinných sídlisk, ktoré plnili okrem iného aj funkciu istých komunitných a distribučných centier, ponúka sa možnosť súvisu týchto značiek s nejakou formou komunikácie, ktorá samozrejme nemusela mať rovno podobu „literárneho“ systému.

Každopádne však početný výskyt tohto komplexu „podunajského písma“ na širokom území európskych kultúr mladého neolitu a eneolitu dokazuje vysoký význam komunikácie v procese vývoja týchto predurbánnych civilizácií. „Komunikačné technológie“ sa tu mohli naplno uplatniť ako v sfére civilnej, predovšetkým v oblasti predávania civilizačných vymožeností (metalurgia, znalosť záprahu, koleso a voz), tak vo sfére kultu a v náboženských obradoch, ktoré prakticky každodenne sprevádzali akékoľvek profánne aktivity farmárskych civilizácií.

Hlinený model sekromlatu a sprievodné nálezy zo Stránskej.

Literatúra

Lazarovici,G.-Lazarovici,C.M.-Merlini,M.: Tărtăria and the sacred tablets. Cluj-Napoca 2011.

Merlini,M.: A Inquiry into Clues of Literacy in Neolithic and Copper Age Southeastern Europe. Acta Terrae Septemcatrensis 8, 2009, 90-167.

Merlini,M.: An Inquiri into the Danube Script. Bibliotheca Brukhental 33. Sibiu 2009.

Nevizánsky,G.: Zvieracia plastika badenskej kultúry zo Stránskej. Zborník SNM 103, Archeológia 19, 2009, 17-36.

Novotný,B., Novotná,M., Kovalčík,R.M.: Praveká dedina pod Vysokými Tatrami. Poprad 1985.

Owens,G.: Was there a Script in Final Neolithic Greece? In: Marler,J.- Dexter,M.R.: Signs of Civilization. Neolithic Symbol System of Southeast Europe. Sebastopol 2009.

opis stránky: Mystérium vinčianskeho scriptu: Počiatky neolitického písomníctva? (archeologiask.sk)