Letný slnovrat – prvý letný deň
Letný slnovrat je najdlhší deň roka, ktorý sprevádzali obrady motivované kultom Slnka a ohňa.Postupne sa k nim pričlenili ďalšie, bohato zastúpené aj v slovanských kultúrach, pretože Slovania sa označovali ako jeho uctievači. Predstavy o klesaní Slnka z vrcholného bodu nebies vyjadrovali horiace kolesá, spustené z kopcov do dolín. Naši slovanskí predkovia rozlišovali len dve ročné obdobia. Termín jar označoval celú teplejšiu polovicu roka a zima zasa tú studenú. Slovo leto znamenalo rok, obdobie od jari do jari. Až neskôr sa vyčlenilo leto a jeseň ako samostatné ročné obdobia. Preto aj ľudové obyčaje vrcholia v čase letného slnovratu 21. júna a ďalšie sa hromadili až do obdobia zimného slnovratu 21. decembra.
Samotný sviatok slnovratu sa slávil zakladaním živého ohňa (vatry) a mal viacero významov. Ľudia prostredníctvom ohňa s magickou silou podporovali plodnosť Zeme v jej najväčšom rozkvete.Oheň slúžil aj ako ochrana pred strigami, bosoráctvami a čarovaním. S letným slnovratom úzko súvisí svätojánska noc a sviatok sv. Jána Krstiteľa.Vatry a čarovanie sa robia v noci z 23. na 24. júna. Podľa dátumu narodenia Jána Krstiteľa je medzi ľuďmi zachovaný termín svätojánska noc.V túto noc sa spájajú duchovia ohňa (kult Slnka) a vody (Juno). Na oslavu „živia ohňa“ sa zakladali pri lese alebo pri riekach vatry, skákalo sa cez vatru, aby sa vypálili choroby a zbavilo neplodnosti. Na východnom Slovensku bol veľmi rozšírený zvyk kúpania sa a hry, ktoré mali sexuálny podtext – išlo o magickú podporu plodnosti, pričom mládenci neraz preskakovali vatru nahí. Dôležitou zložkou obradov bola aj voda. Podľa rituálneho kúpania vznikol názov tohto sviatku „kupala“. Slnovratové obrady sledovali predovšetkým hospodárske ciele, čomu sa podriaďovali aj rôzne imitatívne úkony. Pretože slnovrat a deň narodenia svätého Jána Krstiteľa pripadajú takmer na rovnaký deň, cirkev spojila tieto dve udalosti, aby potlačila pohanské oslavy. V mytológii sa počas tejto noci otvárajú pukliny v zemi, vyjavujú tajomstvá hôr a zjavujú sa tajomné bytosti – víly, škriatkovia, trpaslíci, aby ukázali cestu k nim. Toto magické obdobie sa prenieslo aj do ľudových pranostík. Muži chodievali do Jána čistiť poľné studničky, aby mali pri žatve vodu.Letný slnovrat bol pre Slovanov najvýznamnejšou udalosťou roka, pretože Slnko rozhodovalo, či zem vydá dostatok obživy pre všetkých ľudí a ohne mali privolať toľko potrebnú vlahu. Obrady letného slnovratu sa časom sústredili iba na 24. jún, na deň Sv. Jána Krstiteľa.
V domácnostiach sa pre znovuzrodenie Slnka skoro ráno roznietil tzv. živý oheň, a to prastarým spôsobom – trením dvoch kusov dreva, neskôr aj kresaním ocieľky o kremeň. Na Jána sa nemalo sadiť, okopávať a nik nemal prechádzať cez pole, aby mu nezhorela stodola. Ešte v 19. storočí dievčence privolávali dážď, zakladali ohníčky týždeň pred Jánom, na Jána a týždeň po Jánovi. Človek mal mať šťastie, ak na Jána chytil svätojansku mušku a nosil ju pri sebe.
Ľudia verili, že rastliny kvitnúce na Jána, ohlasujú ľudskou rečou, aké choroby lieči. O polnoci kvitlo aj čertovo rebro (papradie), ktorého kvet prinášal šťastie a robil človeka neviditeľným. Papradie označovalo aj miesta zakopaných pokladov – horeli nad nimi belasé plamienky, tie si nemal človek pomýliť so svetlonosmi, ktorí vábili hľadačov pokladov do močiarov alebo konopných močidiel. Bolo však veľmi ťažké vystihnúť, kedy vlastne noc bola, keďže „Na svätého Víta celú noc svitá a na Jána už nie je noc žiadna“. Ľudia vraveli, že na svätého Jána otvára sa letu brána a na Petra Pavla je už pol leta za nami. Dievčence zberali materinu dúšku so želaním čoskoro sa vydať: „Materino dúška, daj ma za Matúška. Keď ma Matúš nechce, nech ma berie, kto chce.“ Tiež vili vence, spoločne ich púšťali dolu Váhom a ktorej veniec najrýchlejšie plával, tá sa mala prvá vydať. Gazdiné mali natrhať bazu, aby všetky myši z domu utiekli, a vinohradníci napäto sledovali počasie, pretože: „Ak je červeň suchý, nebude sud hluchý“.Keď dievča chcelo vedieť, aký osud ho čaká, večer pred Jánom vyhĺbilo na roli holou päsťou jamku a vložilo do nej chlieb. Ak ráno našla všetko nedotknuté, mala ostať starou dievkou. Ak bola jamka prázdna, čakala ju skorá smrť. Keď tam bol ucholak, mala sa vydať za vdovca, ak mravec, za mládenca.
V tomto čase sa prestala ozývať kukučka: „Na svätého Jána kukučka kukala a po svätom Jáne kukučka prestane.“