O čare poliatia vodou, dotyku vŕbových prútov, o význame kraslíc
Veľkonočná oblievačka je zvyk prastarý. Nie je prejavom nadradenosť mužov nad ženami, ako sa niektorí mylne domnievajú. Veď na Turíce (máje) pre zmenu gazdiné oblievali mládencov, čo roznášali máje. A to tiež nebol prejav nadradenosti. Podobne, ako aj oblievanie prvého oráča a pluhu. Voda je v pôvodnom duchovne znakom novej sily, očisty a znovuzrodenia, ktoré má nastať po úmornej zime. Živel vody prenáša svoje čarovné vlastnosti na devy a ženy.
Tento obyčaj nemusí byť za každú cenu strhujúci a dievčinu, či blízku ženu netreba nutne zlievať vedrami vody. Pôsobivé môže byť pofŕkanie , pokropenie čistou vodou s prianím novej sily, čistej živy a podobne. Vodou z hrnčeka či väčšej nádoby si môžeme dovoliť oliať dievčinu, či ženu, ktorá nám bude za to vďačná, teda nie kohokoľvek. Inak ani použitie vody počas krstu dieťaťa či dospelého nespočíva v bujarom hádzaní pod vodopád. Dnes, v dobe prerodov spoločnosti i obradovosti si tento zvyk môže nájsť podobu zodpovedajúcu vedomiu dnešných ľudí. Treba si uvedomiť, že podstatná je úcta k ženskému rodu, k dievčine, či žene teda k bytostiam zrodu. Žena je bytosť zrodu, bytosť, ktorá prirodzene nosí nový život. A teda za prirodzenosťou užitia posvätného živlu vody netreba hľadať žiadny šovinizmus a sexizmus, i keď pohlavné vnímanie z vodou spojené byť môže. Samozrejme, dôležitý je úctivý prístup chlapcov a mužov.
„Šibačka“ je na východnom a strednom Slovensku nový alebo nedá sa vylúčiť, že staronový zvyk zavedený v 20. storočí. Na západnom Slovensku, Morave a ďalej tento zvyk je dávnejší. Pochádza vo všeobecnosti, podobne, ako oblievačka, z doby slobody rodného duchovna, teda z doby predkresťanskej. Pravdaže podobne, ako aj v prípade použitia vody, je dnes obyčaj v pomerne nevedomej podobe. Vŕbové prúty v spletenci mali pôsobiť omladzujúco alebo znovuzrodzujúco, preto sa zvyk označuje aj ako „pomlázka“. Vŕba je známa veľkou schopnosťou znovuzrodenia. Na jar stačí zapichnúť vŕbový prút do mokrej zeme a on zapustí korene a vyrastie z neho nová vŕba. Tiež vŕbové jahňady, hlavne z vŕby rakyty sú jednými z prvých kvetov, preto sú aj v krčahu či váze v domácnostiach. Dotyk vŕbových prútov mal preniesť na dievčatá a ženy svoju čarovnú moc. Vŕba je strom ženskej podstaty, preto sa k nej viazali rôzne ženské obradové úkony (Vŕba, vŕba daj mi muža červeného ako ruža…, vyspovedanie sa do „dutej vŕby“, ochranné čaro vŕby a podobne). Hľadať za tým nejaký sadizmus alebo symbol odstrihnutých ženských vrkočov je krkolomné spojenie. Pravdaže, pošibanie vŕbovým prútom – viazaničkou (korbáčom) mohlo mať i pohlavné spojitosti. V zásade však platí, že vŕbové prúty majú preniesť ochrannú silu, alebo silu jarného obrodenia na ženy a dievčence. Aj v tomto smere je dôležité, ak tento zvyk pestujeme, uskutočňovať ho ako vedomý obrad.
Veľkonočné vajíčka sú zasvätené Slnku. Ako slovanský div Svarog – stvoriteľ všehomíra, je spájaný so slnečným kotúčom, v ktorom sa slnečný duch znovuzrodzoval, tak aj veľkonočné vajíčka znázorňujú tento vesmírny chod každoročnej slnečnej obrody. Naznačujú to aj kvety života a slnečné znaky (svargy, svastiky) na vajíčkach, ktoré sú súčasťou dávnej výzdoby sviatku Svätenia jari, ale kedysi aj Zimného Slnovratu. Kraslice („pisanky“) boli teda znakom slnečnej obrody – pribúdajúceho Slnka, ktorého následkom je jarný pochod obrody celej prírody a teda aj ľudských bytostí, ktoré ju ctia. Obetiny kraslíc nie sú len ozdobou svätojarného stola a obradného daru. Škrupiny z takýchto vajec predkovia zaorávali ako obetinu do prvej jarnej brázdy a kraslice z hliny poznajú archeológovia zo staroslovanských vykopávok.
Veľkononočný zajac nie je náš pôvodný prvok. Je to skôr dovoz ako dôsledok moderného kríženia kultúr, aj keď niekde inde mohol byť tradíciou.
Pohostenie a sviatočná štedrosť je vec pekná, duchovne užitočná. Nezabúdajme, že cieľom sviatkov je oslava a spojenie s posvätnými silami a teda spojenie so silou a nie jej strata. Dnes žijeme v pomernom blahobyte. Avšak nezabúdajme, že aj na oslave platí, že menej je niekedy viac. Sviatky sú na to, aby bolo ľuďom dobre a nie aby im bolo zle. Nemusíme jesť a piť všetko, čo nám ponúknu. Výber nápojov a stravy podporí naše prežitie bez väčšej ujmy. Ak už ľudia požívajú skvaseniny či pálené skvaseniny, netreba zabudnúť, že základom života je voda a požiť ju v čase prípitkov zlepšuje očistu tela a i duše.
Poskladajme si také sviatky a obradové úkony, ktoré vnímame ako čisté. Nemusíme robiť všetko. A ani nemusíme zahodiť zvyky a obrady ako prežitok. Snažme sa v nich nájsť duchaplné , zdravé jadro a toho sa držme. Chvála za dary z čistého zdroja. Nech prežijete čarovnú jar.
Žiarislav na Bielu sobotu r.16