Zvyk na oslavu letného slnovratu, ktorý je známy a rozšírený aj na Slovensku „Jánske ohne“ má svoj pôvod v indoeurópskej mytológii Starých Slovanov. V minulosti bol každý slnovrat chápaný za začiatok nového obdobia vhodný na regeneráciu síl pre prírodu i človeka. Veď na Jána majú najväčšiu moc všetky živly – zem, voda i oheň. Ohňu sa pripisovala magicko-očistná funkcia. Ľudia v minulosti verili, že byliny nájdené v túto magickú noc, majú ozdravujúce účinky. Korene týchto zvykov siahajú až do predkresťanských časov a tento deň keď má meniny Ján sa považuje za deň narodenia Jána Krstiteľa, ktorý bol považovaný za patróna pastierov, remenárov a kožušníkov. Pastieri tento sviatok považovali zo svoj a oslavovali ho ohňami a bohatou hostinou. U nás v bol tento zvyk v rôznych podobách. Niekde ho dievky spievali, mládenci spolu s nimi ohne preskakovali, spoločne sa bavili, inde ohne iba pálili… Sviatok svätého Jána znamenal vyvrcholenie leta a dobu letného slnovratu. Starí ľudia hovorili, že „zeliny na Jána zbierané veľkú moc majú.“
Ešte dvoma týždni pred Jánom na každučký večer vychodia dievčence za dedinu na príhodný kopec lebo na stráňu; tu posadajú si na zem do radu aľbo do polkola a vyspevujú až pozde do noci zvláštne „svätojánske piesne“. Z obdeľač slýcham jich dosť často, ale priblížiť sa k spevokolu najmä už teraz nevoľno mi; bo pred svedkom „po pansky“ odeným umľkly by dievčence. A nádobno by bolo načúvaním len v samú túto dobu sosbierať jich; bo mnohé z nich práve len na tento čas spievané bývajú a vyvábiť piesničku určitej doby iným časom z úst dievčeniec ťažko, temer nemožno je; tak prísne zachovávajú i spev i mlčanie. Nápevy (melodie) svatojanských pesničiek sú ťahavé, hlasnozvučné, zádumčivé trocha; ale vždy slávnostného ducha nadšenia vyjavujúce. Tým viac ľutujem, že nemožno mi bolo sosbierať jich a snažne odporúčam to mladším. V Kollárových Zpievankách D. I. str. 16 a 17 podané znejú v samý predvečer Jana kolo vatry a tieto dvatýždňové pred Jánom iné sú, slávnostne predzvestujúce „bude Jána bude“
V predvečer sv. Jána (23. lipeň) schodí sa mládež i starež na voľnom priestranstve za dedinou a tu vatria oheň čím najvýš plápolajúci. Dievčence spievajú, šuhajci žartujú a preskakujú plameň; starší s obľubou a veselosťou čudujú sa na všetko. — Mesto Brezno býva v tento večer z čtýr strán sveta otočeno ohňom, veselým pokrikom a slávnostným spevom: od východu nad Dolinkou čiže na Kiepke a Klepuši, od západu na Viselniciach, od juhu nad Oplzlým, od severu na Dúbravke shromaždená je mládež. Šuhajci sbierali a odkladali hádam po celý rok staré brezové metly, nakresali fakly a doniesli sebou aj iné ľahko horiace látky; tie tuná rozpaľujú a rozpálenými všelijak ponad hlavy i kol seba krúťac, točiac, sem i tam pobehujú. Dievčence sedia a spievajú. Toto je tak rečené „Vajanuo“.
Keď spevy umĺkly, vatry a faklice dohorely, alebo aj pri jejich poslednom poblesku trhajú si dievčence po poli všelijaké zeliny. Ešte za dňa ony si to prezrely, kdeby aj po tme domatať mohly: materinú dúšku, bobovník, hrdú barku, repík, čistec, lobôdku, mätu (kratú), bez, vrbinu aj iné. Na tých zelinách spia v túto noc, aby prisnilo sa jim o budúcom ženichovi a chovajú tie zeliny v posteliach až do zimy, kde jich potom dávajú rezať do sečky pre statok. — Lež ešte prv ako išly na Vajanô, čarovaly: táto uvila veniec z rozličného kvieťa a pustila dolu vodou: v ktorú stranu veniec plával lebo zastavil sa, v tú stranu býva jej budúci ženich; tamtá zaniesla kus chleba na plotný kôl: ak zkape (vtáča ho zje) do rána, vydá sa dievčä ešte v ten rok, ináč nie; tretia vykrojila try jamky do zeme na zelenej pažiti, do jednej položila pod vykrojenú pažiť kúsok chleba, do druhej peniaz, do tretej nič: ráno výkrojky odkryje a jestli vliezol červíček na noc ku chlebu, vydá sa za rolníka, jestli k peňazu, za boháča, jestli do prázdnej jamky, nevydá sa. — Gazdinky ale posípajú ľanové a konopné hrady popolom: aby maly veľké ľany a konope.
Literatúra : Michal Chrastek Hry obyčaje a povery
převzato ze stránek Mne Slovensko krása je , zvyky a povery